Založ si blog

Počiatky českého filmu

Pred 1. svetovou vojnou

Do roku 1907 mali kiná len podobu kočovných stanov a púťovej atrakcie. V tomto roku vzniklo v Prahe v “U Modre Štiky”, prvé statické kino. “Scény střídati se budou ze všech dílů světa: ze života, dle skutečné přírody, z cirkusu, varietního života a světa snů, s oslepující nádherou a fantasií v okouzlujících barvách, vše poskytne BIOGRAF, takže obecenstvo při jednom obraze pláče, při druhém propuká v bouřlivý smích.” – takto lákal do svojho novootvoreného “ Divadla živých fotografii” Viktor Ponrepo (1858 – 1926). V roku 1919 bol pre obrovský záujem otvorený celkovo 490ty biograf. V týchto kinách sa premietali prevažné nemé dokumenty a krátke hrané filmy. Na konci 2. svetovej vojny (1945) ich bolo už 1650.

 

1. svetová vojna

Začiatkom prvej svetovej vojny sa množstvo kín, ktoré boli na okupovaných územiach, stalo nemeckým majetkom.

Prvá svetová vojna priniesla do Európy nepredstaviteľnú skazu a milióny obetí. Zdevastované ekonomiky štátov sa len ťažko spamätávali z gigantických materiálnych škôd. Priemysel sa len s ťažkosťami transformoval z vojnovej produkcie na mierovú. Ľudia po dňoch a nociach prežitých v strachu potrebovali novú nadej, iné myšlienky, väčší pocit istoty a možnosť zabaviť sa.

V Československu dovtedy vznikali nemé filmy s krátkymi titulkami, ktoré, aby zaznamenali aspoň nejaký úspech, museli byť preložené do nemčiny.

 

Medzivojnové obdobie

V roku 1933 bolo v ČSR 30 stálych divadiel a 38 kočovných spolkov, z ktorých najznámejšie boli napríklad Vinohradnícke divadlo a divadlo Vlastu Buriana. Z týchto divadiel a spolkov vzišla nejedna filmová legenda.

V roku 1930 sa v Československu konali demonštrácie Čechov proti filmom nahovorených v nemčine. V tom istom roku bol zavedený tzv. kontingentný systém, podľa ktorého bola stanovená kvóta, že na jeden český film môže byť dovezených 7 zahraničných filmov. V roku 1934 bol tento systém zrušený a zavedený bol registračný systém, kde sa za dovezený film platil registračný poplatok 20-tisíc korún – tieto peniaze sa cez “Fond pro podporu domácí výroby” dostaval formou dotácii k československým tvorcom.  Rok 1930 sa niesol v duchu prvého česky nahovoreného celovečerného filmu Když struny lkají režiséra Friedricha Fehéra. Tu sa na filmových plátnach prvýkrát objavujú divadelní herci a budúce české filmové legendy ako napríklad Jaroslav Marvan a Hugo Haas a je to prvý 100% český zvukový a nahovorený film. Neustála potreba zdokonaľovania celovečerných filmov viedla k vzniku moderných filmových štúdii.


Začiatkom tridsiatych rokov dvadsiateho storočia bola, na návrh architekta Maxa Urbana, začatá stavba moderných filmových ateliérov. Ako miesto bolo vybraná štvrť približne 5 km od Prahy v katastrálnom území Hlubočepy. Vznikli filmové ateliéry, ktoré, v dobe svojho vzniku, patrili svojim technologickým vybavením a celkovou vybavenosťou k najmodernejším v Európe. V roku 1933 sa z Barrandovskych štúdii dostal prvý film Vražda v Ostrovní ulici režiséra Svatopluka Innemanna podľa knižnej predlohy Emila Vachka “Muž a stín” (1932). Tento 72-minutový film, v hlavnej úlohe s Jindřichom Plachtou ako detektívom Klubíčkom, je označovaný za prvé československé krimi.

Poďme sa v krátkosti pozrieť na osudy najznámejších postav „zlatej éry“ československej kinematografie.

 

Vlasta Burian

„Král komiků“, bol nielen skvelý herec, ale aj režisér, spevák, divadelný riaditeľ, športovec, podnikateľ, spisovateľ, mím a imitátor.

Začiatky svojej kariéry strávil prevažne v kabaretoch. Zaujímavosťou je, že ako vojenského zbeha, ho počas 1. svetovej vojny uväznili. Po amnestii a konci vojny sa však k hraniu vrátil. Jeho vášeň k hraniu bola natoľko veľká, že si dokonca otvoril svoje vlastné divadlo, Divadlo Vlasty Buriana (dnes Divadlo Komedie), ktoré malo prvé predstavenie 1. septembra 1925 a hrali v ňom rôzne filmové hviezdy vtedajšej českej filmovej scény.

Medzi rokmi 1923-1956 účinkoval v štyroch nemých a 36 zvukových filmoch – všetko komédie. Spolupráca s režisérom Karlem Lamačem mu priniesla jeho najslávnejšie filmy ako napríklad C. a k. polní maršálek, To neznáte Hadimršku, Lelíček ve službách Sherlocka Holmese, Ducháček to zařídí, U pokladny stál. Po Lamačovej emigrácii sa jeho dvorným režisérom stal Martin Frič, pod ktorého taktovkou vznikli napríklad filmy Anton Špelec ostrostřelec alebo Tri vejce do skla.

V roku 1944 však nastal v jeho profesijnom aj súkromnom živote veľký zlom, keď bolo jeho divadlo zavreté Nemcami a po vojne bol sám herec zatknutý a uväznený. Neskôr bol na intervenciu Jána Masaryka prepustený, vyšetrovaný na slobode, nakoniec ho súd oslobodil.

Po prepustení však už divadlo nesmel znova otvoriť, bol mu zabavený všetkom majetok a ďalších päť rokov nesmel vystupovať. Začínal odznova, ťažkou manuálnou prácou v severočeských baniach, potom pracoval ako poslíček na horských chatách, kde už začal ilegálne vystupovať. Päť rokov bez hrania však podlomilo jeho psychiku aj zdravie a jeho hra už začala postrádať časť z pôvodného elánu, entuziazmu a svojráznosti. Nakoniec umrel na pľúcnu embóliu, doma, pri svojej drahej manželke Františke Burianovej, ktorej s láskou hovoril Nina. Ich láska bola natoľko silná, že Nina prežila svojho manžela len o deväť týždňov. Zlomená manželovou smrťou odišla na cintorín, k jeho hrobu, kde zomrela.

 

Hugo Haas

Bol významným režisérom a filmovým a divadelným hercom. Pôvodne vyštudoval spev na brnianskom konzervatóriu, po absolvovaní získal angažmán v Národnom divadle v Brne a v roku 1925 sa stal členom súboru činohry Národného divadla v Prahe. Svoj herecký talent predviedol vo svojich slávnych filmoch, ako napr. Velbloud uchem jehly, Kvočna, Jedenácté přikázání, Dům na předměstí, Poslední muž, Kde se žebrá, Život je pes, Mravnost nade vše). Bol aj vynikajúcim režisérom. K jeho najvýraznejším režisérskym počinom patrí jeho vlastná adaptácia Čapkovej Bielej nemoci. Jeho matka bola ruská šľachtičná – emigrantka židovského pôvodu, čo spôsobilo, že ho v roku 1939 z divadla z rasových dôvodov vyhodili, a tak, aj s celou rodinou, za pomoci Lídy Baarovej, ušiel do USA, kde dokonca vyučoval v hereckej škole Actor´s Laboratory. Jeho brat to šťastie nemal a nakoniec zomrel v koncentračnom tábore.

Hugo Haas sa v Hollywoode presadil nielen ako herec, ale aj ako scenárista, režisér a producent. Koncom päťdesiatych rokov sa vrátil späť do Európy, nie však už do vlasti. Zomrel vo Viedni v roku 1968 a je pochovaný na židovskom cintoríne v Brne.

 

Jaroslav Marvan

Jaroslav Marvan se narodil 11. decembra 1901 v rodine zamestnanca žižkovskej pošty, a potom, čo vyštudoval reálne gymnázium, sa stal tiež poštovným

úradníkom. V roku 1920 ho riaditeľstvo pôšt vyslalo na Podkarpatskú Rus do Užhorodu. Tam začal hrať s ochotníkmi a po návrate do Prahy už hosťoval na javisku Švandovho divadla na Smíchově. Keďže si však ako herec príliš nedôveroval, začal pracovať v Úverovom ústave. No ani v tejto práci dlho nezotrval – keďže sa od ľudí hanbil vyberať peniaze, požiadal o pomoc svojho spolužiaka z gymnázia Josefa Čapka, ktorý mu pomohol získať angažmán v Divadle Vlasty Buriana. Spolupráca s Kráľom komikov sa neosvedčila len na divadelných doskách, ale taktiež zaujala aj na filmovom plátne. Marvan hral takmer v každom Burianovom filme, od C. a k. polní maršálek (1930), To neznáte Hadimršku (1931) alebo Anton Špelec, ostrostřelec (1932), ďalej Nezlobte dědečka (1934), Baron Prášil (1940), až po Přednostu stanice (1941) alebo  Zlaté dno (1942). Jeho herecké umenie bolo odmenené mnohými cenami, mimo inými aj Národnou cenou (1941), stal sa laureátom Štátnej ceny (1951), bol Zaslúžilým umelcom (1955), a Národným umelcom (1971). Marvan žil viac ako päťdesiat rokov v manželstve so svojou ženou Márinkou, toto manželstvo však bolo bezdetné. O to viac však prekvapil, keď so svojou kolegyňou z Národného divadla, splodil dcéru Alenu. V máji roku 1974 si ho, kvôli ochoreniu na rakovinu, našla smrť v Prahe.

 

Lída Baarová

Jej krása bola pre ňu zároveň požehnaním, no aj prekliatím. Vďaka nej prešla náručiami mnohých mužov, jeden vzťah sa jej však vstal osudným.

Už ako gymnazistka zistila, ako chutí sláva, keďže jej školské vystúpenia boli úspešné.  „Vtedy som si povedala: Prečo by som vlastne nemohla hrať divadlo?“ spomínala po rokoch. A tak sa sa pokúsila dostať sa na konzervatórium. Uspela až na druhý pokus, no na konzervatóriu patrila k najlepším študentom, dokonca získala aj štipendium. V druhom ročníku sa však, kvôli zákazu  účinkovania študentov v divadle a vo filme, dostala do konfliktu so školským poriadkom a zo školy dobrovoľne odišla. Dostala totiž ponuku zahrať si vo filme Kariéra Pavla Čamrdu. Meno Lída Baarová (rodičia jej dali meno Ľudmila Babková), ktoré sa vtedy prvý raz objavilo vo filmových titulkoch, si už nechala.

Počas prvého roka svojej kariéry hrala v siedmich filmoch. Postupne sa objavovala po boku hviezd ako Vlasta Burian, Hugo Haas a ďalších. Bol do nej zamilovaný aj samotný Vlasta Burian, avšak Lída práve prežívala vášnivý vzťah s režisérom Karlom Lamačom a Burianove city tak neopätovala.

Osudným sa jej stal rok 1935 a hlavná úloha v nemeckom filme Barcarole. Počas natáčania sa zblížila so svojím hereckým partnerom, najslávnejším nemeckým filmovým milovníkom, Gustavom Fröhlichom a, hoci bol ženatý, začali spolu žiť.

Barcarole spravil z Baarovej medzinárodnú hviezdu prvej veľkosti, no v láske jej to tak nevychádzalo – jej vzťah s Fröhlichom postupne chladol. Lída sa totiž zamilovala do iného muža a tým bol nacistický minister propagandy Joseph Goebbels. Spoznali sa v roku 1936 počas berlínskej olympiády a tomuto vzťahu obetovala všetko, vrátane svojej povesti.

Lída bola bezhlavo zamilovaná a Goebbels dokonca údajne začal zvažovať, že sa rozvedie a zanechá aj politiku, čo už však neuniesla jeho manželka Magda Goebbelsová, posťažovala sa Hitlerovi, a ten prikázal Goebbelsovi vzťah s českou herečkou okamžite ukončiť. Ten musel poslúchnuť.

Tým nastal začiatok konca Lídinej kariéry. Hoci bola hviezdou obrovského formátu, v Nemecku dostala zákaz filmovať, začalo ju sledovať gestapo a napokon ju vyhostili z krajiny. Po návrate domov ju však málokto ľutoval. Väčšina verejnosti, publika  a množstvo jej hereckých kolegov jej milostnú aféru s nacistom nikdy nedokázala odpustiť a až do konca jej života ju vnímali ako zradkyňu.

Naďalej ju intenzívne sledovalo gestapo a pre spoluprácu ju chcela získať nemecká vojenská rozviedka, kontrarozviedka, bezpečnostná služba, no takisto aj československá rozviedka či domáci odboj. Všetci od nej chceli  získať cenné informácie, keďže aj v protektoráte udržiavala styky s predstaviteľmi režimu. Vďaka tomu ju napríklad prijali do súboru Národného divadla. Jej kontakty však nakoniec poslúžili aj na dobrý účel – pomohla z protektorátu ujsť hercovi Hugovi Haasovi, ktorému hrozil transport do koncentračného tábora, a takisto úspešne vraj intervenovala za prepustenie režiséra Ladislava Broma z väzenia.

Napokon dostala Baarová zákaz filmovať aj v Prahe. Zopár filmov teda natočila v Taliansku a doma sa pred kameru znovu postavila až pred koncom vojny. Po pokuse o útek z protektorátu bola zadržaná v Bavorsku a po zastávke na psychiatrii ju zavreli do väzenia, kde strávila rok a pol. Žiadnu vinu jej však nedokázali.

V apríli 1948 emigrovala spolu s Janom Kopeckým, za ktorého sa vydala krátko nato, ako ju prepustili z väzenia. Chvíľu robila barmanku v Salzburgu a časom začala hrávať. Účinkovala v divadle a objavila sa aj v niekoľkých talianskych filmoch, okrem iného v Darmošľapoch režiséra Federica Felliniho. Na predvojnové úspechy však už nenadviazala.

V emigrácii sa napokon rozviedla a znovu vydala, tentokrát za lekára Kurta Lundwalla, o ktorom hovorila ako o najväčšej láske svojho života. Po jeho smrti sa stiahla do ústrania.

„Bola som bláznivá, hlúpa a opitá slávou. Proti svojej vôli som sa vlastne škaredo zaplietla do dejín a strašne kruto som za to zaplatila,“ povedala niekoľko mesiacov pred smrťou. Tá ju zastihla v októbri 2000 opustenú a úradne zbavenú svojprávnosti.

Za najväčšiu chybu svojho života Baarová, až do svojej smrti považovala skutočnosť, že keď jej americká spoločnosť Metro-Goldwyn-Mayer ponúkla nakrúcanie v Hollywoode, ona odmietla. Nikdy by sa s Goebelsom nezaplietla a všetko mohlo byť inak. No aj tak bola vždy presvedčená, že sa proti svojmu národu ničím neprevinila.

 

Adina Mandlová

Adina Mandlová bola jedna z najväčších hviezd českého strieborného plátna, najpopulárnejšou a najobsadzovanejšou herečkou svojej doby.

O jej výchovu sa staral výhradne otec, ktorý ju rozmaznával, napríklad jej všetci museli vykať, zatiaľ čo ona odpovedala tykaním. To sa však skončilo po smrti jej otca, keď mala len osem rokov.

Už v 16 rokoch si našla milenca a chodila s ním po nočných baroch. Vo francúzskom penzionáte otehotnela s ďalším svojím milencom a absolvovala potrat. Neskôr sa stala milenkou Huga Haasa. Po roku 1939 chodila s Fredom Schneinerom-Svítilom, ktorý ju však opustil a ona sa pokúsila o samovraždu. Po uzdravení si znova začala užívať, takže vzniklo úslovie “Barrová má oči mandlové a Mandlová má oči barové.” Prvým Adiným manželom sa stal maliar Zdeněk Tůma, ktorý po roku spáchal samovraždu. Druhým manželom bol vojnový pilot Josef Kočvárek, s ktorým sa takisto rozviedla a posledným manželom bol módny návrhár a homosexuál Ben Pearson. Žili spolu 37 rokov.

Medzi jej najznámejsšie filmy patria: Ducháček to zařídí, U pokladny stál, či Hotel Modrá hvězda. Počas vojny natočila jeden nemecký film, bola zatknutá a obvinená kvôli nemeckej príslušnosti – pre nedostatok dôkazov ju prepustili. Keďže nemohla nájsť angažmán, odišla do Anglicka a po smrti Pearsona sa vrátila do vlasti a žila na zámku v Dobříši. Zomrela 16. 6. 1991 na tuberkulózu.

 

Nataša Gollová

Meno Nataša dostala podľa Tolstého románu Vojna a mier a Gollovou sa stala preto, aby náhodou otcovi neurobila hanbu.

Pochádzala z lepšej rodiny, jej otec bol významný národohospodár, profesor na Českom vysokom učení technickom a neskôr pôsobil dlhé roky vo vysokej politike. Matka Ada bola dcérou známeho českého historika a univerzitného profesora Jaroslava Golla. Vďaka silnému kultúrnemu a intelektuálnemu rodinnému zázemiu teda Nataša dostala prvotriednu výchovu a vzdelanie, keďže jej rodina mohla zabezpečiť štúdium doma i v zahraničí. Štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej však nedokončila a zamerala sa na umenie.

Najprv sa venovala modernému scénickému tancu, vďaka ktorému v roku 1932 odcestovala na súťaž do Paríža. Tam sa zoznámila s básnikom, dramatikom a jedným zo zakladateľov dadaizmu, Tristanom Tzarom. Zamilovala sa doňho a domov sa vrátila až o niekoľko mesiacov. Avšak bez neho.

Jej prvým kontaktom so svetom filmu bolo nakrúcanie filmu Kantor Ideál a do role septimánky si ju vybral samotný režisér Martin Frič.

Film Bezdetná bol jej druhý v kariére a prvý, v ktorom dostala hlavnú úlohu. To ešte režiséri o jej komediálnom talente nevedeli. Ten si až neskôr všimol opäť režisér Frič a začal ju obsadzovať do svojich filmov po boku Oldřicha Nového. Snímky ako napríklad Eva tropí hlouposti, Kristián, Roztomilý člověk, Hotel Modrá hvězda, ale aj ďalšie, vyniesli Natašu Gollovú na výslnie.

Spolu s Lídou Baarovou a Adinou Mandlovou bola Gollová na konci tridsiatych a začiatku štyridsiatych rokov považovaná za najväčšiu ženskú hereckú hviezdu. Aj osudy mali podobné v tom, že Gollovú po vojne takisto označovali za nacistickú kolaborantku – stačila skutočnosť, že „chodila s Nemcom“.

V máji 1945 reagovala na výzvu úradov, ktoré hľadali dobrovoľníkov, ktorí by ošetrovali nevládnych väzňov v Terezíne. Nataša Gollová sa, ako jedna z prvých, dobrovoľne prihlásila a odišla tam pracovať. Ochorela na týfus, ktorému takmer podľahla, no namiesto uznania sa dočkala len odsúdenia, že tým chcela iba odčiniť svoju kolaboráciu.

Hoci to všetko, aj pri najväčšej snahe, bolo žalostne málo na to, aby ju mohli odsúdiť za vlastizradu, stačilo to, aby jej znepríjemnili život. Nataša Gollová musela odísť z vinohradského divadla. Niektoré kolegyne spísali petíciu, že z morálnych dôvodov s ňou odmietajú ďalej spolupracovať. Pod vplyvom tohto osočovania sa dokonca uchýlila k pokusu o samovraždu.

Odišla do Českých Budějovíc a nastúpila do tamojšieho divadla. Vo filme Císařův pekař – Pekařův císař sa vďaka Janovi Werichovi po siedmich rokoch opäť objavila pred kamerami. Vrátila sa do Prahy a nastúpila do Werichovho Divadla ABC. Predošlé skúsenosti a zážitky ju však už natrvalo poznačili. Herečka, ktorá sa v časoch najväčšej slávy alkoholu a žúrom sa vyhýbala, teraz dennodenne sedávala v krčme, všetkým okolo platila a pre seba si objednávala pivo a dva rumy.

Posledné obdobie života prežila Nataša Gollová v domove dôchodcov, kde ošetrovateľkám spamäti recitovala Nezvalovu Manon Lescaut alebo ich učila po anglicky. Zomrela na konci októbra 1988, v spánku, vo veku 76 rokov. V novinách vtedy o smrti slávnej herečky vyšla stručná, dvojriadková správa.

Jej poslednou väčšou filmovou úlohou bola postava popletenej tety Fany v komédii Drahé tety a já.

 

 

Použitá literatúra

Olga Raitoralová: Analýza návštevnosti českých kín – Vývoj a prognóza (diplomová práce FAMU, 2007)

 

 

 

Získali sme si srdce Ruska

13.01.2014

Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach je miestom, kde profesne pôsobím už siedmy rok. V minulom roku sa stala aj mojou druhou alma mater, nakoľko som sa stala aj študentkou jednej z jej viac »

Tobias Ellwood

Londýn má nového hrdinu. Britský politik zachraňoval zraneného policajta

22.03.2017 21:32

Britský tajomník pre záležitosti Blízkeho východu Tobias Ellwood zasahoval pri záchrane zraneného policajta.

Rex Tillerson

USA vyzvali spojencov na zintenzívnenie boja proti IS

22.03.2017 21:17

Tillerson vyzval členov medzinárodnej koalície, ktorá bojuje proti IS na území Iraku a Sýrie, aby vo vyššej miere prispeli k úsiliu o porazenie tejto skupiny.

Útok v Londýne,

Svet reaguje na útok v Londýne: Terorizmus je absolútne zlo

22.03.2017 20:04

Poprední svetoví politici vyjadrili, po zrejmom teroristickom útoku v Londýne, Británii podporu a solidaritu.

basternak, tupeho ul., policia

Vyhne sa Bašternák trestu?

22.03.2017 20:00

Bratislavský podnikateľ Ladislav Bašternák, ktorého vyšetrovateľ obvinil z neodvedenia dane a poistného, sa môže vyhnúť trestu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2
Celková čítanosť: 4075x
Priemerná čítanosť článkov: 2038x

Autor blogu

Kategórie